EÚ chce väčšiu sebestačnosť a menšiu závislosť od Číny

Pandémia a boj s ňou odhalili, ako veľmi je Európa závislá na Ázii, najmä na Číne a Indii. Ide najmä o výrobu zdravotníckych materiálov, prístrojov a vybavenia, no aj o účinné zložky bežne užívaných liekov.

Europe first

Kým v 80tych a 90tych rokoch minulého storočia pochádzalo zhruba 60 percent účinných zložiek liekov z Európy, po roku 2010 sa situácia obrátila v prospech Číny a Indie. Tie sú teraz dovedna zodpovedné až za 60 percent celkovej produkcie liečiv.

„V čase krízy ako je táto, je to veľmi citlivá otázka. Každá krajina, či ekonomické zoskupenie, chce mať produkciu liekov doma s cieľom znížiť odkázanosť na pomoc zvonku. Koronakríza bola pre európske vlády budíčkom, ktorý dal jasne najavo naliehavú potrebu obmedziť závislosť európskeho zdravotníctva na zvyšku sveta,“ hovorí Christopher Dembik, hlavný makro analytik Saxo Bank.

Emmanuel Macron napríklad volá po európskej a národnej suverenite a úplnej nezávislosti určitých segmentov trhu, najmä zdravotníctva. Ďalší politici, pravdepodobne inšpirovaní japonskými finančnými stimulmi, ktorých cieľom je pomôcť tamojším firmám presunúť výrobu z Číny späť do Japonska, zašli ešte ďalej. Ich cieľom je zavedenie spoločnej európskej priemyselnej politiky, ktorá by smerovala k presídleniu maximálne možného objemu ekonomických aktivít späť do Európy.

Lákavá domáca výroba

Preformovanie produkčných reťazcov, teda ich návrat na domácu pôdu, nie je nijako prevratnou myšlienkou. „Naopak, je stará ako samotná globalizácia. V posledných rokoch sa však znovu dostáva do módy kvôli silnejúcim náladám domáceho protekcionizmu. V posledných mesiacoch si získava táto myšlienka kvôli pandémii ešte viac priaznivcov,“ konštatuje Christopher Dembik.

Trend vo svete pritom už začal dávnejšie. Či už ide o volebné heslo Donalda Trumpa „America first“, alebo o kampaň britských politikov za agresívny reshoring dodávateľských reťazcov späť do Británie, základnou myšlienkou je, že ak sa bude viac produktov vyrábať na domácej pôde, bude to mať pozitívny vplyv na domácu ekonomiku.

Na prvý pohľad je návrat výroby domov veľmi atraktívny. Mal by priniesť množstvo výhod: opätovnú industrializáciu, nové pracovné miesta, obmedzenie problémov v dodávateľských reťazcoch v prípade nového externého šoku podobného súčasnému vírusu a aj environmentálnu udržateľnosť. Otázkou však je, či má Európa dostatok prostriedkov, aby svoje ambície dokázala realizovať a stať sa sebestačnejšou.

„Pozrime sa preto na obchodnú bilanciu eurozóny. Znázorňuje rozdiel medzi dovozom a vývozom a používa sa preto na hodnotenie relatívnej závislosti eurozóny od zvyšku sveta,“ tvrdí Christopher Dembik.

Dokáže EÚ vyrábať to čo Čína?

Pre eurozónu sú typické masívne prebytky bilancie – teda veľký rozdiel medzi vývozom a dovozom. Zásluhu na tom má najmä Nemecko, ktoré malo za 12 mesiacov k marcu 2020 prebytok 338 miliárd eur, teda zhruba 2,8 percenta HDP celej eurozóny. Ide dokonca o druhý najväčší obchodný prebytok na svete. Vyššie na rebríčku je už len Čína.

Európania teda za hranicami EÚ viac predávajú, než nakupujú. Únia je veľmi závislá na exporte a naopak málo závislá na importe. EÚ ako celok je tak dostatočne sebestačná, najmä pokiaľ ide o väčšinu hlavných poľnohospodárskych komodít. „Napriek tomu je potrebné sa pýtať: môžeme znovu získať autonómiu tam, kde zatiaľ sebestační nie sme? Či už ide o zdravotnícke vybavenie, alebo o IT komponenty, bez ktorých sa telefóny a počítače nezaobídu. Toto je pomerne neisté,“ uvažuje Christopher Dembik.

Sťahovanie výroby domov znamená množstvo problémov. Vyžaduje si zručnú a kvalifikovanú pracovnú silu, know-how a najmä financie. To mnohé európske krajiny nemajú. Navyše by sa spotrebitelia museli zmieriť s tým, že európska výroba by znamenala vyššie výrobné náklady a teda aj vyššie ceny v obchodov. Neobišlo by to okrem toho bez odvetných opatrení zo strany Číny, čo by prinieslo ďalšie ekonomické škody.

Vybudovanie plne životaschopnej priemyselnej základne vyžaduje dlhodobú víziu, politické vedenie a schopnosť štátu úzko spolupracovať so súkromným sektorom. Sťahovanie výroby nemožno nariadiť zo dňa na deň. Zahŕňa to dlhé a riskantné procesy – vrátane reorganizácie dodávateľských reťazcov, čo môže trvať celé roky.

Chýba koordinovaný európsky postup

A ako všetci vieme, v ekonómii nie je nič zadarmo. „Reshoring spravidla vedie k zvýšeniu podnikových nákladov, čo sa takmer vždy prenáša na spotrebiteľov. Preto je nevyhnutné zaujať koordinovaný celoeurópsky postoj k získaniu úspor z rozsahu a v maximálnej možnej miere obmedziť náklady spojené s návratom priemyslu domov. A priznajme si, že Európa dojmom koordinovanej akcie zatiaľ rozhodne nepôsobí,“ upozorňuje Christopher Dembik.

Priemyselná politika by sa mala financovať v rámci programu Horizon Europe. Jeho finančná podpora bola predmetom minulotýždňového rokovania o rozpočte EÚ na ďalších sedem rokov. Navrhovaný objem 94,4 mld. eur bol však znížený na 80,9 mld. eur. Aj to svedčí o tom, akú prioritu spoločná priemyselná politika má.

Aj napriek tomu, že patriotizmus a protekcionizmus je v očiach voličov páčivou témou, vzhľad na súčasné možnosti EÚ ide len o utópiu. Ambície EÚ dosiahnuť väčšiu sebestačnosť zdravotníctva nie sú zatiaľ nič iné než prázdne sľuby.

FOTO: Obrázok od enriquelopezgarre z Pixabay