Čiarový kód má pôvod v morzeovke či QR na náhrobkoch

Vedeli ste, že čiarový kód je už skoro 70 rokov starý a že čítačky čiarových kódov práve oslavujú 45. výročie prvého použitia? Ako čiarový kód vznikol a kto ho prvýkrát použil? Čo je to 1D a 2D čítačka čiarového kódu?

Pred 45 rokmi, 26. júna 1974, bola v jednom supermarkete v americkom Ohiu prvýkrát v maloobchodnej sfére použitá čítačka čiarových kódov. Dnes sa nám môže téma čiarových kódov a ich čítačiek zdať banálne, vo svojej dobe však táto technológia spôsobila revolúciu. „Čiarové kódy a ich čítačky významne zrýchlili nielen maloobchodný predaj, ale aj skladovanie, logistiku i výrobné procesy. Pri ich správnom použití hrozí len minimálna chybovosť v zadaní ceny či ďalších informácií k výrobku. Nenahraditeľným pomocníkom sú dnes aj počas inventúr: čo pred ich zavedením do praxe zabralo dvadsiatich pracovníkom celý víkend, možno dnes zvládnuť štyrmi ľuďmi behom pár hodín,“ hovorí Radim Tlapák, riaditeľ internetového obchodu BatteryShop.cz.

Čiarový kód vznikol z morzeovky

Myšlienka a podoba čiarových kódov bola patentovaná už v roku 1952, avšak ešte 22 rokov si na svoje uvedenie do praxe musela počkať, pretože v tom čase ešte nebola dostatočne vyvinutá laserová technológia čítačiek čiarových kódov. Čiarový kód vymysleli Američania Norman Joseph Woodland a Bernard Silver a inšpiráciou im bola morseovka s tým rozdielom, že bodky a čiarky vymenili za tenké a hrubé zvislé linky. Dnešnú podobu potom čiarovému kódu dal až v roku 1973 George J. Laurer, inžinier vtedy zamestnaný u spoločnosti IBM.

Terčík alebo farbičky sa neosvedčili

Prvotná zamýšľaná podoba čiarového kódu bola inverzná, teda biele čiary na čiernom podklade. Popri lineárnom variante potom existovala aj kruhová verzia podobná streleckému terču, ktorá mala umožniť snímanie kódu zo všetkých uhlov. V 60. rokoch tiež americká železnica používala podobný systém na označovanie vagónov, založený na rôznych farebných reflexných pruhoch doplnených číslami.

Ako prvé sa ho chopili automobilky

Pred svojou maloobchodnou premiérou bol čiarový kód úspešne používaný v automobilových továrňach. Obľúbili si ho napríklad pracovníci americkej automobilky General Motors, ktorí kódom označovali jednotlivé diely automobilov.

Nie je čiarový kód ako čiarový kód

Štandardov čiarových kódov je v súčasnosti definovaných viac ako 200. V Spojených štátoch, v Austrálii, Kanade, na Novom Zélande sa dá bežne stretnúť s kódom UPC (Universal Product Code – univerzálny kód produktu). UPC sa používa aj v Európe, častejšie sa tu však stretneme so štandardom EAN-13 (European Article Number – európske číslo položky). Práve s tým sa najčastejšie stretnú tiež tuzemskí spotrebitelia. V logistike sa najčastejšie využíva štandard Code 128 (UCC / EAN 128).

Čítačky s drôtom i bez drôtu, laserové alebo LED

Čítačky môžu byť drôtové, bezdrôtové, ručné alebo stacionárne. So stacionárnymi skenermi sa zvyčajne stretneme v maloobchodoch pri pokladniach, ručné sa zase často používajú v expedičných skladoch a logistike. Najbežnejšie čítačky ku „čítaniu“ čiarových kódov využívajú laserovú diódu alebo celú sústavu LED diód. Laserové čítačky majú jednoduchú konštrukciu, čítané kódy možno vďaka viditeľnému lúča ľahko zamerať a fungujú aj na väčšie vzdialenosti. Čítačky s LED diódami, takzvané CCD snímače, zase neobsahujú veľa mechanických častí a sú teda menej náchylné k poškodeniu a tiež vedia snímať rýchlejšie ako laserové čítačky. „Nevýhodou týchto čítačiek ale je to, že snímaný kód musí byť umiestnený dostatočne blízko, ich dosah je totiž len pár centimetrov. Nesprávne načítanie kódu potom zbytočne vybíja batériu. Plne nabitá batéria čítačiek zvládne nasnímať približne tisícku čiarových kódov. Vydrží teda na jedno nabitie aj niekoľko dní,“ vysvetľuje Radim Tlapák.

QR kód stretnete už aj na cintoríne

Dnešné čítačky čiarových kódov sú najčastejšie dostupné vo variantoch 1D alebo 2D. Prvý dokáže prečítať len lineárne čiarové kódy, teda tie klasické zložené zo zvislých čiar a medzier. 2D čítačky sú modernejšie a vedľa lineárnych čiarových kódov zvládnuť prečítať aj takzvané 2D kódy, z ktorých najznámejším zástupcom je QR kód. Tieto kódy obsiahnu oveľa viac dát než lineárne čiarové kódy a možno ich skenovať úplne ľubovoľným smerom. Keďže je možno čítať aj cez fotoaparát smartphonov, sú v súčasnosti veľmi obľúbené a rozšírené. S QR kódmi sa tak možno napríklad čoraz častejšie stretnúť dokonca aj na náhrobkoch – a to nielen na hroboch významných osôb, ale aj bežných ľudí, kde záujemcom poskytujú možnosť dozvedieť sa o nebožtíkovi ďalšie informácie.